Ja som baník, kto je viac ...

Na území súčasného Slovenska malo baníctvo dlhodobú históriu. Začínalo, podobne ako aj v ďalších európskych krajinách, ťažbou vzácnych kovov, kameňa, soli až po uhlie a ropu. Tradícia ťažby nerastných surovín sa odrazila aj v názvoch miest. V mnohých prípadoch nájdeme v ich názvoch prídavné meno banská, či podstatné meno baňa.

V čase socializmu prevzala komunistická strana patronát nad baníkmi a z banskej činnosti sa usilovala vyprofilovať najdôležitejšiu oblasť národného hospodárstva. Banský priemysel sa pokladal za ťahúňa plánovaného ekonomického rozvoja.

Zvyšovanie ťažby sa stalo príkladom socialistického súťaženia a denne sa občania krajiny stretávali v spravodajstve s oznámeniami , že handlovskí baníci vyťažili  toľko a toľko ton uhlia, čím prekročili plán o 139 percent.    

Žiaľ nebezpečné bane sa stali prostriedkom na takzvanú prevýchovu kriminálnych živlov. Najznámejšie týmto boli uránové bane v Jáchymove v súčasnej Českej republike,  kde v 50. rokoch 20. storočia pracovali odsúdení kňazi a politickí väzni.

 V baniach pracovali nepohodlní ľudia, ktorí prekážali  režimu aj neskôr. Išlo totiž jedno z mála povolaní, kde zamestnali napríklad demokraticky zmýšľajúceho spisovateľa či učiteľa. Ak chcel žiť, musel niečo robiť. Koncom minulého storočia napríklad rodičia strašili deti, že ak sa nebudú učiť, prihlásia ich na banícku učňovku a pôjdu robiť do bane.

Toto všetko sa podpísalo aj pod nepriaznivé vnímanie baníckej profesie v bývalom Československu. Napriek tomu, že išlo vždy o manuálne ťažkú a nebezpečnú robotu, ktorú v minulosti síce vykonávali jednoduchí ľudia, ale  tí museli veľa vedieť o fyzikálnych podmienkach, chémii či geológii. Mnohí museli mať znalosti hodné učiteľov odborných predmetov.

V skutočnosti sa nedalo teda tvrdiť, že ak sa niekto dobre neučil hodil sa v úvodzovkách iba za baníka. Potvrdzuje to história. Staré dokumenty hovoria o tom, že baníci požívali veľkú vážnosť, mali svoju uniformu, komunita sa navzájom podporovala. Mestá, ktorým boli udelené banské práva, boli považované za významné strediská priemyslu, kultúry a vzdelania.

Neatraktívne a nebezpečné banícke povolanie bolo aj pomerne dobre zaplatené a v okolí baní vznikali mestečká a stavali sa byty. baníci okrem toho išli skôr do penzie a mali zabezpečené veľmi dobré sociálne výhody a zdravotnú starostlivosť.

Heslom socializmu bolo „pre baníkov všetko“. Boli dávaní za vzor v pracovitosti a odvahe. Robili sa veľké nábory na banícke priemyslovky , učňovky a vysokú školu . Už na základné školy chodili agitátori z baníckych učňoviek a lákali deti do školy, pričom im ponúkali veľmi dobré podmienky, zárobok už počas praxe, stabilné pracovné miesta na desiatky rokov.

Komunistický režim sa chcel výrazne opierať o toto typicky robotnícke a ťažké povolanie. Navonok preferoval baníkov a okázalo ich vyznamenával a dával všetkým za príklad ako významných odborárov, komunistov a stachanovcov, hrdinov socialistickej práce.

Prvýkrát sa oslavy Dňa baníkov v bývalom Československu konali 9. septembra 1949. Podľa portálu Českého rozhlasu sa tým pripomínalo 700. výročie vydania Jihlavského banského práva.  Kodifikáciu banského práva potvrdil kráľ Václav I. a jeho syn moravský markgróf Přemysl Otakar v Jihlave v roku 1249 tzv. Jihlavským baníckym právom.

Neskôr sa tento deň už uvádzal ako Deň baníkov a energetikov. V súčasnosti sa rezortný deň nazýva Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov,  pripadá 11.septembra.

Dnes sa tento rezortný sviatok oslavuje na takzvaných  Salamandrových dňoch v Banskej Štiavnici. Ich tradíciu začali študenti Baníckej akadémie. Od 90.rokov 20. storočia sa Salamandrové dni konajú každoročne. Okrem historického sprievodu sú plné hudby, tradičného jarmoku a ďalšej zábavy.