Sekcia

Začala sa písať história Majstrovstiev Slovenska novinárov v stolnom tenise

Novinári chcú zasa raz dokázať, že o športe nedokážu len hovoriť a písať. Sami sa teda vystavia kritike považskobystrického publika, ktoré posúdi ich športové výkony.

 

Úvodným, nesmelým pokusom dať dohromady novinárov nielen profesionálne sa zaoberajúcich stolným tenisom bol nultý ročník podujatia na jar v roku 1995 pod gesciou Štefana Kollárovitsa v bratislavskom Lamači. Výrazným impulzom však boli seniorské majstrovstvá Európy v stolnom tenise o rok neskôr v Bratislave.

„Nieže by sme sa výkonnostne chceli vyrovnať Waldnerovi a spol, ale súčasťou európskeho šampionátu bol aj turnaj akreditovaných novinárov. Nápad bol výborný, hoci z akcie samotnej sa dalo vyťažiť i viac,“ spomína na začiatky turnaja rozhlasák Martin Šeďo.

V priebehu európskeho šampionátu sa zišla trojica slovenských účastníkov novinárskeho turnaja Milan Podmaník, Stanislav Gális a Martin Šeďo a vznikol nápad organizovať majstrovstvá Slovenska novinárov v stolom tenise.

„Cieľom bolo dať dohromady ľudí z novinárskej brandže, aby si mohli aspoň raz do roka do sýtosti zahrať a aby sa aj lepšie spoznali. Výsledky rozhodne nemali byť hlavným zmyslom turnaja a ľudia, pre ktorých bolo víťazstvo jediným cieľom, sa sami diskvalifikoval,“  hovorí Šeďo.

Premiérový ročník sa uskutočnil v roku 1997 v Bratislave – Krasňanoch, od nasledujúceho ročníka sa všetky ostatné s výnimkou 2007 odohrali v Považskej Bystrici. V ústrety novinárom vždy vychádzal tamojší Stolnotenisový klub TTC Považská Bystrica.

Dôležitú rolu vždy zohralo organizátorské nadšenie domáceho usporiadateľa Milana Podmaníka (dnes redaktor TASR). Šeďo s úsmevom dodal, že Považskobystričania si vraj nechceli od organizácie majstrovstiev oddýchnuť ani na jeden rok a boli ochotní preto urobiť všetko, predovšetkým však stále zvyšovať kvalitu podujatia. A tak zostala Považská Bystrica hlavným mestom novinárskeho pingpongu.

 

FOTO: Viktor Zamborský ( vľavo - Prešovský večerník) a Milan Podmaník (Považskobystrické novinky) získali v roku 1998 na 2. majstrovstvách SR novinárov premiérový titul majstrov Slovenska novinárov v štvorhre. Foto: osobný archív Milana Podmaníka.

 

Každoročne sa turnaja zúčastňuje do 35 mužov a 20 žien. Od roku 2006 pribudol turnaj osobností, do ktorého sa zapájajú sponzori, predstavitelia samospráv, osobnosti, herci, bývalí profesionálni  športovci a ďalší.

„Doteraz si zahral každý, kto sa prihlásil. Nikoho sme neodmietli, pretože je to stretnutie priateľov a aj keď niekedy sa zápasy vyzerajú skutočne ostré a s veľkým zápalom, je to stále stretnutie priateľov,“  hovorí Milan Podmaník.

Dodal, že na turnaji si zahrali napríklad herci Ján Kroner, Marián Labuda ml., Rasťo Piško, moderátori Michal Tvarožek, Ľudovít Jakubove, Rasťo Sokol. Zahanbiť sa nedali ani učitelia žurnalistiky ako napríklad Andrej Tušer, Ján Sand či Jozef Vatrál.

„Dôležité je, že si k nám našli cestu aj profesionálni športovci. Či už sú to bývalí reprezentanti, alebo tí, čo nosia na dresoch slovenský znak aj v súčasnosti. Ich každoročnú  prítomnosť považujeme za prejav uznania,“ zdôraznil Podmaník.

V doterajšej histórii si cestu na turnaj našli napríklad: hokejista Tomáš Frolo, bývalá biatlonová reprezentantka Martina Halinárová, krasokorčuliarka Oľga Beständig a niekoľkonásobný majster Európy juniorov v stolnom tenise Milan Grman.

„Pre slovenský šampionát novinárov platí pravidlo, že hráči môžu hrať maximálne 5. Ligu stolnotenisového zväzu. Na tom sme sa uzniesli po piatom ročníku, keď predtým som trikrát vyhral ja, dvakrát Stano Gális. On hrával vtedy prvú, ja druhú ligu. Takže sme chceli dať možnosť vyhrať ďalším,“ vysvetľuje pravidlá Podmaník.

Na záver ešte jedna veselá príhoda zo spomienok zakladateľ turnaja Martina Šeďa.

„Jeden náš bratislavský kolega, ktorý sa tuho zvŕtal nielen za zelenými stolmi, ale aj večer v rámci záverečnej párty, si našiel šarmantnú tanečnú partnerku. Tá však nebola nijakou ľahkou korisťou a informácie o sebe poskytovala len veľmi skúpo. To ešte viac nabudilo jej ctiteľa a vždy, keď v tanečnej prestávke prišiel k stolu, posilňoval nahlas svoj záväzok získať kontakt na svoj prechodný idol. Keď noc už pokročila, prišiel celý nadšený a hrdo vyhlásil: Konečne! Mám jej mailovú adresu! Vzápätí však skleslo doložil: Ale pamätám si z nej len ten zavináč...“