Keď mi prišla karta narukovať... vojenská základná služba.
Mnohí dnes poznajú povinnú vojenčinu len z rozprávania. Keď sa stretnú muži a v dobrej nálade sa vždy hovorí o kamarátoch, zážitkoch a absurdných príhodách, ktorým sa niekedy ani nedá veriť.
Mnohé príhody sú skutočné, niektoré pritiahnuté za vlasy. Pár sa ich stalo aj legendami. Dva roky v živote muža dokázali napísať zábavné, ale i smutné príbehy. Výhodou človeka je však to, že v pamäti si uchováva predovšetkým tie veselé.
Pred jedenástimi rokmi nastala v živote mladých mužov na Slovensku zásadná zmena. Do platnosti vstúpil zákon o zaniknutí základnej vojenskej služby, a tak prestal byť prvý októbrový deň strašiakom pre chlapcov, ktorí dosiahli vek dospelosti. V tento deň totiž desaťročia odchádzali mladí regrúti do vojenských posádok po celej republike.
Významná udalosť v živote mužov, kedy sa vraj z chlapcov stávali chlapi, zostala témou filmov, seriálov, románov, básní, vtipov a dokonca i zľudovela, čoho príkladom je text piesne.
"Keď mi prišla karta narukovať,
dal som si muziku došikovať.
Páni muzikanti zahrajte mi čardáš,
prvého októbra rukovať mám."
Povinný výcvik všetkých mužov pre potreby štátu, jeho ochranu a vedenie vojen má korene ešte v staroveku. Na Slovensku končí vznikom profesionálnych ozbrojených síl. V súčasnosti sa však stále uvažuje o nejakej dobrovoľnej krátkej forme.
Odchod na vojenskú službu bol skutočným zásahom do života mladého muža, ktorého vytrhli z bežného života a dva roky musel prežiť pomerne ďaleko od domova. Ak teda nerátame vysokoškolákov a sociálne výnimky. Všetko sa mení po roku 1992 kedy sa postupne začína vojenčina skracovať.
Vojenčina sa stala medzníkom v živote muža. Podľa nej si musel plánovať celý život, školu, rodinu, budovanie vlastného domova i profesionálnu kariéru. V spomienkach mužov teda dnes zostávajú vyšetrenia pred odvodovou komisiou, prideľovanie k ozbrojeným zložkám, ale aj výcvik a kurzy pred nástupom na vojenčinu.
V pamäti sa uchovali spomienky na deň, keď sa chlapci lúčili so svojimi príbuznými a priateľkami a cestovali na druhý koniec republiky. Nezabúda sa na prvé týždne prijímača v kasárňach, rajóny, mazákov i dôstojníkov a všetko čo s tým bolo spojené. Či skutočne vojna urobila z chlapcov chlapov, musí posúdiť každý sám.
