Viliam Záborský

Viliam Záborský ako pedagóg vychoval celé generácie slovenských hercov. Bol známy svojim jedinečným hlasovým prejavom. Poslucháčom utkvel v pamäti ako neopakovateľný recitátor rozhlasových Nedeľných chvíľok poézie, ktoré sa neskôr dostali aj na televízne obrazovky. Celú profesionálnu kariéru (1940-1980) prežil v Činohre Slovenského národného divadla, ako člen legendárnej hereckej generácie (Gustáv Valach, Mária Kráľovičová, Július Pántik, Mikuláš Huba, Ctibor Filčík, Ladislav Chudík, Karol Machata, Štefan Kvietik, Eva Kristinová a i.).

 V rokoch 1944-1950 bol Záborský pedagógom na bratislavskom Štátnom konzervatóriu. Od roku 1950 pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave ako pedagóg javiskovej reči. V rokoch 1952-1953 bol vedúcim katedry herectva na VŠMU, v rokoch 1966-1972  dekanom Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU.      

Záborského cesta na javisko viedla cez recitáciu. Bol jedným zo zakladateľov recitačného umenia na Slovensku. Začiatkom 50. rokov 20. storočia začal organizovať tzv. literárne večery, kde spolu s ďalšími hercami recitoval básne Sama Chalupku, Jána Bottu, Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča i Pavla Országha Hviezdoslava. Postupne sa formovala recitačná škola, do ktorej sa zapájali mnohí pedagógovia. Ich spoločné úsilie vyvrcholilo vyhlásením celoslovenskej súťaže v umeleckom prednese a výraznom čítaní, ktorú pomenovali Hviezdoslavov Kubín (1954).       

Ako herec zažiaril Záborský v postavách Herodes v Hviezdoslavovej hre Herodes a Herodias, Galileo v rovnomennej Brechtovej hre, vo Falstafovi v Shakespearových Veselých paničkách windsorských či Vladárovi v Nezvalovej Atlantíde. Účinkoval aj vo filmoch: Vlčie diery, Bíla tma (oba 1948), Priehrada (1950), Pole neorané (1953), Štvorylka (1955), Posledná bosorka (1956), Štyridsaťštyri (1957), Prerušená pieseň (1959), Jánošík I., II. (1962), Smrť prichádza v daždi (1965), Rok na dedine (1967) a i. 

Národný umelec Viliam Záborský zomrel 5. februára 1982 v Prahe vo veku 61 rokov.