Ľubomír Feldek

Študoval slovenčinu a literatúru na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Počas štúdií začal pracovať ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá. V roku 1958 ho prepustili, a tak od roku 1959 pracoval ako pomocný robotník v tlačiarni, v rokoch 1960-1961 ako redaktor závodného časopisu Tesla Orava v Nižnej nad Oravou. Do roku 1973 bol spisovateľom v slobodnom povolaní. V rokoch 1973-1986 pracoval ako vedúci redaktor oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a od roku 1986 je opäť spisovateľom v slobodnom povolaní. V novembri 1989 po Nežnej revolúcii spoluzakladal hnutie Verejnosť proti násiliu a do mája 1990 pôsobil v jeho koordinačnom centre. Od mája 1990 do konca roku 1990 viedol týždenník Ahoj, Európa, vychádzajúci ako príloha denníka Verejnosť. Potom žil určité obdobie v Prahe.      

Ľubomír Feldek ja autorom básnických zbierok Jediný slaný domov (1961), Kriedový kruh (1970), Paracelsus (1973), Dvaja okolo stola (1976), Poznámky na epos (1980), Slovák na Mesiaci (1986), Plakať je krásne (1990),  Odzemok na rozlúčku a 19 jarmočných piesní (1992), Milovanie v pokročilom veku (1994) a i. Vyšli mu  prózy Van Stiphout (1980), Svet je aj inde (v spolupráci s manželkou Oľgou, 1998), napísal eseje Z reči do reči (1977), Homo scribens (1982) a i. Z kníh a hier pre deti najväčšmi zaujali: Hlava, ktorú som mal vtedy (1967), O hluchej babke a vnúčikovi Zlatúšikovi (1967), Zelené jelene (1968), Modrá kniha rozprávok (1974), Na motýlích krídlach (1977), 5 x Botafogo (1977), Zelená kniha rozprávok (1983), Perinbaba (1987) a i.

V roku 1961 získal Ľ. Feldek Cenu Ivana Krasku za debut Jediný slaný domov (1961), v roku 1979 titul Zaslúžilý umelec, v roku 2008 Krištáľové krídlo za rok 2007 v kategórii literatúra a publicistika.