Jožo Stražan: Vždy som niečo vyviedol, ale na vojne ma mali radi

     Keď sa rušila základná vojenská služba tešili ste sa, že je po tom všetkom alebo vám bolo trochu smutno?

     Priznám sa, že pred desiatimi rokmi som nemal žiadne zvláštne pocity, že sa tá vojenčina zrušila. Je na to tisíc názorov či tá vojenčina bola dobrá a prospešná alebo nie. Keď sa ktoréhokoľvek chlapa čo bol na vojne opýtate na jeho zážitky, aj po 20 alebo 30 rokoch, tak tie smutné zážitky sa vyparili a zostalo len to pekné a zábavné.

     Malo to význam pre takých mladých chlapcov, vytrhnúť ich zo života a odveliť tak ďaleko od domova?

    Je to určite individuálne, ale zmena tu bola a bola to aj obrovská skúsenosť. Z odstupom času aj ja môžem povedať, že ten mladý človek, ešte taký dezorientovaný v živote, nevedel čo je to tá vojna. Mal možnosť sledovať vzťahy ľudí. Ten vojačik tam stretol iných vojačikov a ani tí nevedeli čo sa deje. Tam sa kryštalizovali charaktery ľudí, zisťoval kto je kto, ako treba reagovať na nejaké veci. Takže nebol ten dvojročný nezmysel, až takým veľkým nezmyslom. Naozaj nie.  

     K akej posádke ste narukovali?

     Bolo to na jeseň v roku 1961 a prišiel som do mestečka na Morave, o ktorom sa spieva aj v pesničke, do Hodonína. Dostal som sa k ženistom, ale tam som zistil, že so ženami to nemalo nič spoločné.

     Akí tam žili ľudia, ako sa k vojakom správali?

     Tí ľudia, myslím domácich obyvateľov, tí boli fantastickí. Moraváci sú zlatí ľudia. Bolo zvykom, že v mestách mali ľudia taký dištanc od vojakov, aspoň sme to tak počúvali, ale v Hodoníne nie. Oslovovali nás "vojáčku poď sem" ponúkli nás nejakou dobrotou a aj vínkom. Raz sme išli vetrieskou ani neviem kde a dali sme si pauzu v jednej dedinke. Tam bol starček a spýtal sa nás odkiaľ sme. Povedal som, že som z Prešova. Vysvitlo, že v Prešove slúžil a skončili sme v jeho vínnej pivnici. V lete sme vošli do "sklípku" a napájal nás výborným vínkom. Keď sme vyšli von do toho tepla, tak tí čo ešte boli trochu pri sile, nás hádzali ako vrecia na korbu.

     Narukovali ste k ženistom. To značí, že ste stavali mosty a tak?

     Priznám sa, že to chceli odo mňa. Ale potom pochopili, že nie som taký technický a silový typ. To sa všetko robilo na povel, aj sa dvíhali ťažké trámy na ramená, skutočná veda. Vždy som si hľadal miesto medzi dvomi silnými a vysokými vojakmi. Potom radšej veliteľ urobil zo mňa záškodníka. Mali sme robiť fingovaný útok na zariadenie a kamaráti mali ochraňovať most.

     Tí, ktorí vás poznajú, vedia, že ste obdivovateľ krásy, odporca násilia, vojen a konfliktov. Mali ste vôbec v rukách nejakú zbraň?

     No, žiaľ bez toho to vtedy nešlo. Mal som to asi tri razy v rukách, to ma skutočne nebavilo. Oni to aj videli tí moji velitelia aký k tomu mám vzťah. Vedeli, že robím v divadle a pýtali sa: "Stražanko, tak co s tebou uděláme?“ Tak som dostal na starosť sklad náradia.

     To asi nepoznali váš odpor k administratíve a evidencii?

     To teda nie, ale zistili to rýchlo. Mal som na starosti sklad s krompáčmi, lopatami a iným náradím. Keď bolo rozdelenie do zamestnania, ostaní išli na cvičisko, do zamestnania a ja do môjho skladu čítať knihy. Bol som tam asi pol roka. Zistili, že mi tam chýbajú veci a tak to radšej zrušili, túto funkciu. Nuž, nebol som na túto úradničinu.

     Stretli ste sa s nejakou šikanou na vojne?

     Niečo také hrozné som nezažíval, ako hovorievali niektorí chlapi. Ale pamätám si jedného veliteľa družstva a aj keď si nezvyknem pamätať mená, tak jeho si pamätám dodnes. Ten nás péroval, malý 150 centimetrový, len ho tak nadvihovalo, keď mohol na nás ziapať. Trikrát sme umývali dlážku, dokonca sme sa trikrát aj zahlasovali, proste sa v tom vyžíval. Čakali sme, že keď pôjde do civilu, tak ho dobre zmastíme. Nakoniec sme od toho upustili. Keď sme ho videli oblečeného v tom hnedom vyťahanom svetri, na prsiach dvoch bielych jeleňov. Chudáčik čo stratil slobodnícku frčku, vyzeral, že nevie čo bude s ním. Bolo nám ho ľúto.

     A čo dôstojníci vedeli, že ste herec, zverovali vám zábavu v kasárňach? Niektorý si na vás aj vyšliapol?

     Musím povedať, že som bol obľúbený, s dôstojníkmi som vychádzal veľmi dobre. Mali sme tam ozajstných vojakov, fronťákov, tí čo boli v riadnej vojne, to boli skutoční naozajstní chlapi. Len raz sa stalo, že prišiel do kasární nejaký mladý dôstojník. Jeden ma pre niečo zobral do bytu, tam mi hodil čižmy ako cárskemu pucflekovi a „vyčisti to!“ Tak som na neho vyletel, čo si to dovoľuje, že sa pôjdem sťažovať na velenie. Vyziapal som sa na neho aj s tou teatrálnosťou, ktorá je každému hercovi blízka. Potom som sa bál, či mi to neosolí, ale nič nebolo.

     Boli ste na vojne v dobe keď hrozila tretia svetová vojna. Keď sa na Kubu presúvali rakety. Nejako sa to odzrkadlilo na vašej vojenčine?

     No jasné, Chruščov, Amerika, Kuba, rakety, nebola to žiadna sranda, bolo to napäté. Vtedy nám oznámili, že naša služba sa predlžuje na neurčito. Vojaci boli rozčúlení, naštvaní, znechutení a smutní. Teraz sa trochu priznám, že ja som až taký smutný nebol, lebo som mal nadsluhovať pol roka a v podstate to vyzeralo tak, že kamaráti zostanú so mnou a budú trpieť so mnou.  

     Ukázali ste nám vojenskú knižku. Zápis o prepustení do civilu je však o niečo neskôr ako mal byť. Čo sa prihodilo?

     No to je to, čo som spomenul, trochu som nadsluhoval, aj keď nie až toľko, ako by som mal. Nie som na to hrdý a nerobil som prúsery na vojne. Nebol som nezodpovedný alebo nejaký asociál, či zákerák. Jednoducho, niektoré veci mi boli vzdialené a cudzie. Bol som proste dieťa vetra a chcel som plnými dúškami užívať život.

     Takže basa ako remeň?

     No jasné. Neviem, či by som to aj mal hovoriť a vôbec nechcem, aby to dnes vyzeralo, že sa tým nebodaj chválim. Aj vtedy som to ľutoval, ale stalo sa. Opustenie strážneho stanoviska. Prišli známi z mesta (nejaké dievčatá) a volali ma na žúr. Vyhováral som sa, ale nakoniec asi hodinu pred koncom som odišiel za nimi.

      Vrátili ste sa neskoro do kasární a načapali vás?

     No, akoby som to povedal, bol to taký dlhší žúr. Nebolo to večer, ani na druhý deň a ďalšie veci ohľadom výstroje ani nechcem spomínať. Na mňa sa to lepilo. Raz ma poslali strážiť nejakú bojovú zástavu, mne to bolo cudzie a nič mi to nehovorilo. Strážiť nejakú červenú látku, či čo to bolo, to ma nebavilo. Čo už, zaspal som tam aj so zbraňou a už ma mali. Zasa niekoľko ostrých v base.

     Hovorili ste, že si vás tam mali nechať dlhšie, ale nakoniec to nebolo až pol roka.

     To nie. Tesne pred riadnym koncom vojny si ma zavolal veliteľ a pýtal sa:“ tak čo s tebou Stražanko?“ Sadol si a dlho niečo písal na stroji. Nakoniec som zistil, že mi písal žiadosť na odpustenie trestu. keby ste si to prečítali, tak by ste zistili, že nie je vzornejšieho vojaka v armádach Varšavskej zmluvy. Zistil som, aký som bol politicky činný, dobrý pracovník, kultúru som v armáde držal pod palcom.

     To, že ste sa starali o kultúru počas vojny ste už hovorili, ale boli ste svoj pluk aj reprezentovať?

     Samozrejme. V Trenčíne na celorepublikovej súťaži v armádnej tvorivosti. V kasárňach nám dali nejaké obleky ešte po Angličanoch, ale to boli len také tuším modré nohavice a sako. Nedalo sa identifikovať, že je to uniforma. Jasné, že sme zase museli niečo vyviesť. Našili sme si tam zlaté gombíky, výložky sme si porobili, lampasy a takto sme vystúpili z vlaku v Trenčíne. Hliadka na stanici nás hneď zbalila. Potom z útvaru museli vysvetľovať, že ideme na súťaž. Na veľkú radosť sme odtiaľ doniesli tri ocenenia za recitáciu, estrádu a ešte niečo ďalšie.

     Hovorievalo sa, že vojaci dostávali do čaju bróm, vraj aby to tlmilo sexuálne chúťky. Dávali to aj u vás?

     Smiech... určite, niektorí nepili týždeň pred opušťákom v kasárňach, len vodu zo studne. Ale na mňa to neučinkovalo, ako keby mi dali hašlerku. To už ani nie je pravda, veď je to päťdesiat rokov.