Sekcia

Dominika Tatarku charakterizovala nezlomná viera v pravdu a slobodu človeka

Dňa 14. marca 1913 sa v Plevníku-Drienovom narodil prozaik, esejista a publicista Dominik Tatarka.

 

     Dominik Tatarka bol výraznou spisovateľskou a neskôr aj disidentskou osobnosťou. Typická na ňom bola jeho bytostná demokratickosť, schopnosť viesť dialóg, pevnosť charakteru a nezlomná viera v pravdu a slobodu človeka.

     Je absolventom Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, kde študoval slovenčinu, češtinu a francúzštinu (1934-1938). V rokoch 1938-1939 študoval vo Francúzsku na parížskej Sorbone. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a v Martine.

     Zúčastnil sa SNP a po druhej svetovej vojne bol redaktorom periodík Národná obroda a Pravda. Neskôr viedol výtvarnú redakciu vydavateľstva Tatran a rok bol dramaturgom v Československom štátnom filme v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov. Od roku 1964 bol spisovateľom z povolania.

Vo Vlčanoch sa zišli roľníci, aby prerokovali otázky založenia JRD. Na schôdzi sa zúčastnili aj povereník pôdohospodárstva M. Falťan a tiež čestný občan Vlčan, povereník Dr. Okáli. Spisovateľ Dominik Tatarka prevzal patronát nad kultúrnymi potrebami založeného družstva. Foto: archív TASR/16. augusta 1949

 

     Pod vplyvom parížskeho študijného pobytu, kde sa stretol D. Tatarka so surrealizmom a existencializmom vznikla jeho významná novela Panna zázračnica, ktorá bola aj úspešne sfilmovaná. Parížskeho pobytu sa týka aj existenciálne ladená próza Prútené kreslá.

     Po druhej svetovej vojne vstúpil do KSČ a svoj príklon k socialistickému realizmu vyjadril v románe Farská republika. Už v roku 1956 si uvedomil obludnosť komunistického režimu, čo vyjadril v diele Démon súhlasu. Po okupácii Československa (1968) vystúpil z KSČ a po roku 1971 bol vylúčený z verejného života. Publikoval len samizdatovo napríklad: Sám proti noci, Písačky, Listy do večnosti alebo Navrávačky.

     Dominik Tatarka sa zaoberal aj moderným slovenským výtvarným umením, v ktorom videl spojenie umeleckej slobody a pôvodného mýtu. Jeho úvahy o kultúre a duchovnom rozmere človeka majú v slovenskej kultúre kľúčový význam. Bol jedným zo signatárov Charty 77.

 

     Dominik Tatarka zomrel vo veku 76 rokov 10. mája 1989 v Bratislave.

     V roku 1986 mu Nadácia Charty 77 udelila Cenu Jaroslava Seiferta za trilógiu Písačky, v roku 1999 získal Národnú cenu Slovenskej republiky a Rad Tomáša Garriqua Masaryka I. triedy, posledné dve in memoriam. Na jeho počesť sa od roku 1994 udeľuje Cena Dominika Tatarku ako výročná literárna cena. Ocenenie sa odovzdáva za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz spisovateľa.

V Štúdiu S sprístupnili v utorok 17. mája výstavu forografií zo života slovenského spisovateľa Dominika Tatarku. Výstavu pri príležitosti 5. výročia úmrtia tejto významnej postavy slovenskej kultúry, usporiadalo Dokumentačné stredisko D. Tatarku pri Nadácii Martine Šimečku. Po otvorení výstavy pokračoval spomienkový večer stretnutím jeho priateľov a známych. Vzájomná gratulácia| L. Lauffová a J. Spitzer. Foto: archív TASR, autor Š. Puškáš/17. mája 1994