Bratislavské detváky na prvom umelom ľade
Aj keď v stredu 19. októbra ukazoval teplomer vyše 12 stupňov, namrazili na bratislavskom zimnom štadióne hneď zrána ľad. Popoludní zaplnila ľadovú plochu miestna mládež a dospelí.
V roku 1955 otvoril zimný štadión svoju ďalšiu sezónu pre verejnosť v stredu 19. októbra. Každoročne to bola veľká udalosť, pretože to bola najväčšia a dlho jediná umelá ľadová plocha v meste. Bratislavčania okrem toho využívali klziská na Edlovej, dnes Podjavorinskej ulici, či Vazovovej ulici. Na skutočný ľad sa muselo čakať do prvých mrazov. Potom sa korčuľovalo aj v Medickej záhrade, na nádvorí kina Atlon na námestí SNP, na Železnej studničke.
Bratislavčania dlho túžili po umelom klzisku. Dokonca kvôli nemu vyšli aj do ulíc. Verejná mienka bola vyslišaná a orgány mesta v roku 1937 vytvorili fond z dávok zo zábavy, ktorý poslúžil na začiatku budovania umelého klziska. Prvé práce na ňom sa začali 28. októbra 1939.
O rok neskôr prišla do Bratislavy zásielka strojov na výrobu umelého ľadu. Pôvodne bola určená pre poľské Katovice, avšak 2. svetová vojna zmenila jej adresáta. Vládny komisár pre Bratislavu Belo Kováč tak 14. decembra 1940 mohol slávnostne klzisko uviesť do prevádzky.
Prvý umelý ľad v meste vyskúšala verejnosť hneď na druhý deň popoludní. Vstupné bolo tri koruny. Vojaci a mládež to mali za polovicu. Na štadióne sa nemohlo divoko behať a hrať sa na chytačku. Kto sa neriadil týmito pokynmi správy klziska bol z ľadovej plochy vykázaný.
Klzisko malo zo začiatku jednu drevenú tribúnu pre 300 divákov. Zvyšní stáli okolo mantinelov. Koncom 40. rokov boli vybudované betónové tribúny až pre 11 tisíc stojacich divákov. Týmto počinom sa prvá ľadová plocha zmenila na prvý zimný štadión v Bratislave. Pri príležitosti konania Majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní v roku 1958, pribudla nad štadiónom strecha.
