Rok 1969: Hokejisti porazili tím ZSSR a bratislavské ulice zaplnili fanúšikovia
Od vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa neuplynul ani rok. Ľudia sú sklamaní, ponížení a cítia obrovskú bezmocnosť. Túžobné pohľady smerujú na hokejový šampionát do Švédska.
Ľudia v roku 1968 cítili, že ich život sa zmení k lepšiemu. Obnovovala sa dôvera k vedeniu štátu, otvorene sa hovorilo o veciach, ktoré pred tým boli taboo. Začala sa otvárať cesta do sveta a ten nám fandil. Prišiel však august a nádej skončila pod pásmi tankov spojeneckých armád Varšavskej zmluvy.
S holými rukami sa však proti pancierovým silám bojovať nedalo a akákoľvek ozbrojená reakcia by pravdepodobne skončila obrovskou masakrou. V ľuďoch sa však odpor stupňoval a hľadali spôsoby ako bojovať proti okupácii, lebo chceli dokázať nezlomnos. Príležitosť prišla v marci 1969.
Na hokejový šampionát do Švédska odchádza československá hokejová výprava, ktorá sa tam v elitnej skupine stretne aj so sovietskou zbornou. Športovci sú nabudení a odhodlaní poraziť na ľade a vo férovom súboji najlepší tím na svete. Chcú ukázať, že sa vedia zomknúť a ukázať silu a odhodlanie.
Prišiel 21.marec 1969 a na štadión v Stockholme prišlo takmer 8 000 divákov, ktorí očakávali urputný súboj československých hokejistov s mužstvom ZSSR. Naši chceli odplatu a na nič iné ako na víťazstvo ani nemysleli.
Kapitánom tímu bol odchovanec bratislavského Slovana Jozef Golonka nazývaný aj Žiletka. Tréneri Jaroslav Pitner a Vladimír Kostka mali k dispozícii zostavu:Vladimír Dzurilla, Miroslav Lacký, Jan Suchý, Josef Horešovský, Oldřich Machač, Fratišek Pospíšil, Vladimír Bednář, František Šefčík, Jozef Golonka, Jaroslav Jiřík, Jan Hrbatý, Jaroslav Holík, Jiří holík, Richard Farda, Václav Nedomanský, Josef Černý, Jan Klapáč, Jan Havel a Josef Augusta. Po neuveriteľnom súboji a góloch Jana Suchého a Josefa Černého naši zvíťazili 2 : 0.
Radosť zavládla nie len na ľade a v hľadisku hokejovej arény, kde mali československí hokejisti množstvo fanúšikov z celého sveta. V uliciach Bratislavy sa zhromaždili davy prevažne mladých ľudí, ktorí víťazstvo považovali za akúsi symbolickú odplatu za august 1968.
V archíve TASR sa v popisoch pri fotografiách uvádza, že v ten večer sa Bratislave konala manifestácia k víťaznému hokejovému zápasu. Všetci však vedeli, že nešlo len o hokej, hoci ľudia hokejistom veľmi fandili.
„V piatok 21. marca v nočných hodinách po skončení hokejového zápasu ČSSR-ZSSR zaplnili ulice Bratislavy tisícky hokejových nadšencov prevažne študentov zo všetkých bratislavských vysokoškolských internátov, tešiacich sa z víťazstva 2:0.“ uvádza sa v archíve.
Mladí ľudia kráčali ulicami a oslavovali víťazstvo, pričom zneli mená všetkých československých hokejistov .
„Osvetľovaní stovkami fakieľ z novinového papiera a reflektorov niekoľkých áut sprevádzajúcich sprievod, mohutne skandovali na počesť našich hokejistov a zamierili k bytom Dzurillu a Golonku, kde dlhé minúty prevolávali na ich slávu,“ hovorí agentúrna správa.
O sedem dní na to sa naši opäť postavili proti Sovietskemu zväzu. Výsledok sa dal pravdepodobne len ťažko typovať, československí hokejisti však nechceli nič iné ako v prvom zápase. V hľadisku stockholmskej arény sedelo vyše 10.000 divákov a sledovali zápas, v ktorom naši porazili zbornú 4 : 3. Mestá v Československu zaplavili letáky a nápisy na stenách ČSSR - okupanti 4 : 3, hoci hokejisti i fanúšikovia si síce uvedomovali, že zodpovednosť za okupáciu neniesli športovci.
Národ oslavoval svojich hrdinov, no otvorene sa o týchto udalostiach začalo hovoriť až po roku 1989, pretože v Československu po tomto šampionáte nastalo obdobie takzvanej normalizácie. Ľudia však na túto takzvanú odplatu za okupáciu nikdy nezabudli a zostala vždy symbolom odhodlania, húževnatosti a odporu voči nespravodlivosti a agresii.
